V úvode by som sa chcela poďakovať organizátorom za pozvanie. Je mi cťou, že vám môžem so skromnosťou, ale aj s hrdosťou zároveň referovať, ako vaša krajina ovplyvnila validačným prístupom ďalšie dve krajiny.
Cesta k validácii
Diplomovka
Som liečená pedagogička a svoje univerzitné štúdium som ukončila v roku 2002. Prvýkrát som sa stretla s témou demencie až pri písaní diplomovej práce, ktorá bola zameraná na arteterapeutickú intervenciu. Dovtedy som sprevádzala deti s onkologickým ochorením v nemocnici, takže moje skúšenosti boli veľmi slabé. Pani Antónia ma okrem jej kresieb zaujala aj nazeraním na svet. Fascinovalo ma, ako popisovala dianie okolo seba. Niekedy použila humorné popisovanie, inokedy svoju intuitívnu múdrosť.
Centrum MEMORY
Oponentkou mojej práce bola riaditeľka Dr. Mária Čunderlíková z vtedy novovzniknutého Centra MEMORY, neziskovej organizácie v Bratislave. Po obhajobe mi ponúkla miesto. Brala som to ľahkovážne až do momentu, keď mi koncom augusta zavolala, či v septembri nastúpim. Po dvoch rokoch sme založili denný stacionár pre ľudí s demenciou a ja som sa na to veľmi tešila, pretože som mohla kontinuálne vykonávať liečebno-pedagogickú intervenciu, využívať svoju kreativitu a sprevádzať ľudí s demenciou. Pamätám si na jedného pána docenta. Keď sme išli na prechádzku k ramenu Dunaja, rozprávala som o kačiciach a o kórení. Nevravel nič, iba počúval. Po chvíli sa zastavil, pozrel mi do očí a láskavo povedal: „Vy ale viete človeku zamestnať myseľ.“
Pani Mária
Po dvoch rokoch sme získali štatút špecializovaného zariadenia. To znamenalo, že z dovtedy klasických denných centier k nám začali posielať tých, ktorí mali diagnostikovanú demenciu. Dostali sme avízo, že k nám nastúpi pani Mária. Pani Mária bola žena, ktorá mala za sebou už tri denné centrá. Zo všetkých ju poslali preč. Bola agresívna na personál, fyzicky ich napádala a nadávala im. V ten deň som bola nervózna, lebo som sa pripravovala na silnú ženu, ktorá nás šetriť nebude. Keď sa otvorili dvere, vošla pani asi tak 160 cm vysoká, útla, v dlhom zimnom kabáte s klobúkom na hlave vtiahnutým do tváre. Pri pozdrave sa na mňa ani nepozrela, len si stále niečo hundrala popod nos. Keď sme jej chceli vyzliecť kabát, oháňala sa rukami a používala nadávky. Behom chvíľky dokázala rozrušiť ostatných relatívne pokojných klientov.
„Mária, musíme ju okúpať…,“ oznámila mi kolegyňa, zdravotná sestra. Úprimne ma to rozosmialo a začala som jej oponovať. Stála si však za svojím. Nepomohli ani argumenty, že jej ledva dáme lieky a asistencia na toalete je nemožná, nieto ju ešte vyzliekať. Keď sme jej začali vyzliekať oblečenie, boxovala do nás rukami a my sme ju len tišili a pekne sa jej prihovárali: „Vydržte, už to bude!“ Keď už stála v tielku pod sprchou so sklonenou hlavou a tvár jej zakrývali dlhé vlasy, začala hlasito nadávať: „Kurvy, špiny, čo mi to robíte…!“ Čím viac sme ju chlácholili, tým to bolo horšie. Bol to boj! A vtedy som si spomenula na knihu odloženú v zadnej časti police.
Ak to má fungovať, tak teraz. Začala som nadávať spolu s ňou: „Tie kurvy, špiny, čo vám robia!“ A ona zdvihla hlavu. Videla som jej modré oči a úprimný pohľad zúboženej ženy. Vnímala ma. Keď som prestala, začala ona, keď som sa pridala, prestala.
Bolo to fascinujúce. Obe mokré, a každá tak nejak šťastná z toho okamihu. Začala som si ju všímať viac. Skladala slová, ktoré ako celok nedávali žiadny význam. Ale opakovali sa dve: „Janko a kostol.“ Vyslovovala ich veľmi smutne. Trúfla som si, sklonila som sa k nej, pozrela jej do modrých očí: „Janko? Chýba vám? Smutno vám je?“ spýtala som sa. Ona si priložila hlavu na moju hruď a držala ma za rukávy trička. Pýtali sme sa jej manžela, či mali v rodine Janka. „Áno, Janko je náš syn, zomrel na rakovinu.“
Červený kríž
Bol rok 2005. Prihlásila som sa na kurz, ktorý organizoval Červený kríž vo Viedni. Nenastúpila som však. Pracovné povinnosti ma pohltili a na kurz som zabudla. Po mesiaci mi prišla upomienka – buď ho uhradím, alebo nastúpim v ďalšom behu. Skrátka, náhody neexistujú. Práve v tomto kurze som spoznala Šárku a Andreu. Bol to veľký kurz a ja som bola vďačná, že môžem robiť cvičenia v rodnom jazyku. Šárka sa neskôr stala súčasťou československej validačnej cesty.
Keď som sa po víkende kurzu vrátila do práce, riaditeľka sa ma spýtala: „Tak kto všetko potrebuje tú validáciu?“ Stáli sme vedľa seba a sledovali oddychujúcich klientov po obede. Vtedy mi to docvaklo: „Všetci, pani riaditeľka, všetci.“
Medzitým sme intenzívne pracovali aj s príbuznými, tvorili sme podporné edukačné programy, kde sme veľa hovorili aj o validačnom postoji. V roku 2010 som ukončila lektorský kurz, čím sa všetko odštartovalo. S kolegyňami sme založili občianske združenie Terapeutika a požiadali o autorizáciu. Postupne sme začali školiť aj v Českej republike a vzrastal záujem v pomáhajúcich profesiách dozvedieť sa o validácii viac.
Naomi Feil osobne
Požiadali sme o licenciu na preklad knihy Validácia – Cesta ako porozumieť starým dezorientovaným ľuďom. V roku 2015 sme privítali Naomi Feil v sále s viac ako 300 účastníkmi. Bol to neuveriteľný moment.
Prvý večer po jej príchode sme ju vzali do luxusného podniku. Už si nepamätám, aký drink si objednala, ale keď sme prechádzali okolo kapely, začala sa jemne hýbať v rytme jazzovej hudby. Ukázali sme jej čerstvo vydanú knihu a ona bola úprimne očarená. Ocenila, že toľko mladých ľudí sa zaujíma o tému demencie.
Po workshope sme sedeli v reštaurácii hotela na večeri. Chceli sme Naomi dopriať odpočinok, ale zároveň jej robiť spoločnosť. Priniesli jej dezert – kopčeky čokoládovej zmrzliny s lávovým koláčikom na podlhovastom tanieriku. Posunula ho ku mne: „Ponúkni sa.“
„Ja? Mám jesť z jedného taniera s Naomi Feil?“ Nepočula moje myšlienky, len pošupla tanier ešte bližšie. Nebolo úniku. A tak sme jedli spolu, akoby sme sa poznali roky.
Keď som ju viezla na letisko, spýtala sa ma, či mám deti. Krátko som jej o nich rozprávala, pýtala sa na ich vek. Potom povedala: „Deti sú dôležité, práca počká.“
V ten rok sme zorganizovali prvý kurz Používateľ validácie Level 1.
Vzdelávanie
Československo bolo viac ako 40 rokov totalitným štátom. Dnes máme v sociálnych službách a zdravotníctve ľudí, ktorí v tomto systéme prežili prvé roky svojho života. Mnohí z nich vyrastali v týždenných jasliach alebo u starých rodičov, bez pevného naviazania na materinskú lásku. Chýbajú im skúsenosti s autonómiou a slobodou, a preto často nemajú motiváciu učiť sa.
Avšak validácia podľa Naomi Feil, fenomenálne rozpracovaná teória pretavená do praxe, sa dotkne každého – priamo či nepriamo, vedome či podvedome. Určite to poznáte – v kurze sedí účastník, ktorého výraz tváre hovorí, že by bol radšej niekde inde. Je to výzva pre lektora. A keď si na konci poviete „OK, aspoň ostatní si z toho niečo odniesli“, práve on príde za vami, pýta sa na knihu a prizná, že mu to dalo viac ako všetky kurzy predtým. Práca lektora ma naučila byť úprimnou a autentickou, priateľskou, ale aj odbornou. Naučila ma nehodnotiť a akceptovať aj zlyhania.
Vzdelávacie aktivity
V roku 2020 sme vydali v dvoch jazykoch knihu Mosty do sveta demencie od Petry a Gunvor. Tento rok prebieha už 8. ročník medzinárodne certifikovaného kurzu, ktorý úspešne absolvovalo 42 účastníkov – od rodinných príslušníkov až po riaditeľky zariadení.
Realizujeme viac ako 30 workshopov ročne, zúčastňujeme sa konferencií, odborných diskusií v rozhlase aj televízii. Spolupracujeme s univerzitami a sme súčasťou Slovenskej Alzheimerovej spoločnosti. Boli sme prizvaní k vypracovávaniu odborných posudkov pri porušovaní základných ľudských práv a slobôd u ľudí s demenciou. Od minulého roka školíme inšpektorov ministerstva sociálnych vecí a rodiny. Lektorsky sa podieľame na projektoch deinštitucionalizácie sociálnych služieb.
Tento rok nám Learning & Development Awards 2024 udelili špeciálne ocenenie za rozvoj vedomostí a zručností, za pomoc a podporu ľudí pri odstraňovaní bariér.
Odkaz
Za posledných desať mesiacov nastalo veľa zásadných zmien. Odišli dve ženy (Mária Čunderlíková, Naomi Feil), ktoré formovali môj odborný, a dovolím si povedať, aj osobný rast. Smrť je definitívna. Až keď nastane, uvedomíme si reálne jej význam. Odovzdali pochodeň, ktorá horí v našich srdciach. A to je zmyslom bytia – využiť svoje talenty na podporu a sprevádzanie druhých, naučiť to mladých a neustáť na ceste.
Som nesmierne vďačná, že som ich mohla poznať. Ich život, práca a nasadenie pre druhých ma inšpirovali. Myslím, že obe mali jedno spoločné: „Pokorné srdce ako cestu poznania.“
ENGLISH
The Road to Validation
I am a trained teacher and completed my university studies in 2002. I first encountered the topic of dementia while writing my thesis, which explored art therapy interventions. Before that, my experience was mostly limited to supporting children with cancer in hospital settings. What especially captured my attention was Ms. Antonia—her artwork and her unique perspective on the world. I was fascinated by how she described the events around her—sometimes with humor, other times with striking intuitive wisdom.
MEMORY Centre
Dr. Mária Čunderlíková, Director of the newly established MEMORY Centre—a non-profit organization based in Bratislava—served as the examiner for my thesis defense. After the defense, she offered me a position, which I gladly accepted a few months later. Two years into my work there, we opened a day hospital for individuals living with dementia. This new opportunity allowed me to combine therapeutic and pedagogical approaches, express my creativity, and provide meaningful support to people with dementia. I vividly remember one gentleman, an associate professor. During a walk along the Danube River, I chatted about ducks and shared stories about “corning,” an old method of preserving meat before refrigeration. He remained silent, simply listening. Then he stopped, looked me in the eyes, and said with a gentle smile, “You know how to occupy a man’s mind.”
Mrs Mary
After two years, we were officially recognized as a specialized dementia care facility. This new status meant that individuals diagnosed with dementia were now referred to us instead of traditional day centres. That was when we were informed that Mrs. Mary would join our program. Mrs. Mary had already attended three different day centres and had been asked to leave each one due to aggressive behavior. She had physically lashed out and frequently used harsh language with the staff. I remember feeling anxious that day, knowing we were about to welcome a woman with a strong presence and a challenging history.
When the door opened, a tall, slender woman—approximately 5’6″—entered wearing a long winter coat with a hat pulled low over her face. She mumbled a greeting without making eye contact. As we gently attempted to help her remove her jacket, she began waving her arms and shouting profanities. Within minutes, the calm atmosphere in the room shifted—Mrs. Mary’s presence had clearly unsettled the other clients.
“Maria, we need to help her take a bath…” my nurse colleague said. I laughed at the idea and started to push back—surely, this wouldn’t happen. But she stood firm. Arguing wouldn’t change reality. We could barely get her to take medication, and assisting her to the toilet was already a significant challenge—undressing her seemed impossible. When we tried, she lashed out with her fists. We attempted to soothe her with gentle voices: “It’s okay, we’re almost done.” Eventually, she stood under the shower in her tank top, head bowed, her long hair covering her face. That’s when the swearing began—“Whores, filth, what are you doing to me…!” The more we tried to calm her through scolding, the more agitated she became. It was a struggle. And that’s when I remembered the book—almost forgotten on the shelf.
If this were going to work, it had to happen now. So, I tried something unexpected—I began cursing alongside her. “Those bitches, that filth—what are they doing to you!” I echoed her words. That’s when she lifted her head. Her blue eyes met mine with a raw, pained expression. At that moment, she truly saw me. When I stopped, she picked up again; when I joined in, she fell silent. It was remarkable—this strange rhythm of mutual recognition. We were both soaked from the shower, yet there was something almost peaceful in the connection we had found. Then, I began to listen more closely. Her words were disjointed and hard to follow—but two kept coming back: “Janko” and “church.” She said them with such sorrow. I leaned closer, looked into her eyes, and gently asked, “Janko? Do you miss him? Are you sad?” She rested her head against my chest and held onto my sleeves. Later, we asked her husband if the name Janko meant anything. He nodded. “Yes,” he said softly, “Janko was our son. He died of cancer.”
Red Cross
I signed up for a course organized by the Red Cross in Vienna in 2005. This course became a pivotal moment for me. It was there that I met Šárka and Andrea. The course was excellent, and I was especially grateful that I could complete the exercises in my native language. Later, Šárka would become an essential part of the Czechoslovak Validation journey. After the weekend course, I returned to work. The director turned to me and asked, “So, who exactly needs Validation?” We stood together, watching clients relax after lunch, and at that moment, everything clicked into place. I replied, “Everyone, Director. Everyone.”
At the same time, we developed education programs for family members, where we introduced the principles of Validation. In 2010, I completed the Validation teacher training course—and that’s when everything truly began. My colleagues and I founded the civil association Therapeutics and applied for official authorization. Over time, we began offering trainings in the Czech Republic as well, where interest in Validation among helping professionals continued to grow.
Naomi Feil
We applied for the license to translate Validation: A Way to Understand Old Disoriented People. In 2015, we had the honor of welcoming Naomi Feil to speak before an audience of over 300 people—a truly unforgettable moment. On the evening of her arrival, we took her to an elegant venue. On our way to the lounge, she gently swayed to the jazz rhythm as we passed the band. Later, we showed her the newly published Slovak edition of her book. She was genuinely touched—and delighted that so many young people were interested in dementia care.
After the workshop, we gathered for dinner in the hotel restaurant. When dessert arrived—a few scoops of chocolate ice cream with a lava cake, served on a long plate—she pushed it toward me with a smile and said, “Help yourself.” I thought, Me? Share dessert with Naomi Feil? She didn’t hear my hesitation—just nudged the plate closer. And so, we ate together as if we’d known each other forever. We launched our first Worker Validation Level 1 course that same year.
Education
Czechoslovakia lived under a totalitarian regime for more than 40 years. Even today, many working in social services and healthcare spent their early years in that system. Some grew up in weekly nurseries or were raised primarily by grandparents, often without the foundation of a close maternal bond. As a result, many lack firsthand experience with autonomy or personal freedom, which can lead to lower motivation for continued learning or self-development.
Yet, Naomi Feil’s Validation—an exceptionally well-developed theory brought to life through practical application—can reach people on many levels: consciously or unconsciously, directly or indirectly. If you’ve ever led a course, you’ll recognize the scenario: one participant sits with a distant expression, clearly wishing they were somewhere else. It’s a challenge for any trainer. And then, at the end, when you think, Well, at least the others got something out of it, that person approaches you. They ask about the book, and quietly share that this course impacted them more than any previous one.
Being a Validation teacher has taught me the value of honesty and authenticity. It has shown me how to be kind but professional, withhold judgment, and, most importantly, accept failure with grace.
Educational activities
In 2020, we published Bridges to the World of Dementia by Petra and Gunvor in two languages. This year marks the eighth year of our internationally certified course, which has been completed by 42 participants—ranging from family caregivers to directors of care facilities. Each year, we conduct more than 30 workshops and actively participate in conferences and professional discussions on radio and television. We collaborate with universities and are proud members of the Slovak Alzheimer’s Society. Our expertise has been sought in cases involving violations of fundamental human rights and freedoms of people with dementia. Since last year, we’ve been providing training for inspectors from the Ministry of Labour, Social Affairs and Family. We also contribute to projects supporting the deinstitutionalization of social services. This year, we were honored with special recognition from the Learning & Development Awards 2024 for our work in developing knowledge and skills and for empowering others by helping remove barriers to inclusion.
Legacy
The past ten months have brought profound changes. Two women who profoundly shaped both my professional and personal journey—Mária Čunderlíková and Naomi Feil—have passed away. As final as it is, death brings clarity to what their presence truly meant. They passed the torch—one that still burns in our hearts.
I believe this is the essence of our purpose: to use our gifts in service of others, to guide and support, to pass on what we’ve learned to future generations, and to keep going without pause. I am deeply grateful to have known them. Their lives, their work, and their unwavering dedication to others continue to inspire me. They shared a common gift: a humble heart as a way of knowing.